Druhá výstava, inštalovaná v Galérii Univerzitnej knižnice, má na rozdiel od predošlej význam nielen historický, ale najmä spoločenský a priamo sa dotýka našej minulosti. A nielen to. Svojím vizuálnym jazykom je možno až príliš súčasná. Zobrazuje nacistickú propagandu vojnového Slovenského štátu. Kurátorka Bohunka Koklesová ju zostavila z dochovaných materiálov Slovenského národného archívu .
 

Výstava je delená tematicky a doplnená krátkymi textami vysvetľujúcimi historický kontext: prvý celok je venovaný Vodcovi a vodcovskému kultu, stelesnenému najmä Adolfom Hitlerom, Andrejom Hlinkom a Jozefom Tisom. Ďalej nachádzame fotografie Nového človeka žijúceho v „slobodnom“ Slovenskom štáte a nastoľujúceho Nový poriadok. O aký poriadok išlo, je už dnes žiaľ až pridobre známe. Časť výstavy je venovaná šťastnému životu. Nájdeme tu mladých príslušníkov Hlinkovej mládeže – jedenásťročné deti držiace zbraň k pocte, ale napríklad aj odkazy na nacistický ideál „rodiny“ – slobodnej matky plodiacej malých vojakov. Nechýbajú fotografie vojenských prehliadok s cieľom nielen ukázať silu disciplíny, ale predovšetkým legitimizovať násilie páchané v uniforme. V závere výstavy sú uvedené zábery zničenej Bratislavy po náletoch spojencov. 
 

Prevažná časť fotografií je doplnená pôvodnými popiskami, ktoré boli písané z perspektívy nacistického Slovenska ideologicky podliehajúceho Nemeckej ríši. Niektoré z nich dnes vyznievajú absurdne, napr. fotografia hajlujúcich účastníkov slávnosti s názvom „Oslavy II. celoštátneho nástupu Hlinkovej mládeže v Bratislave. Počas znenia štátnej hymny. 20.6.1943“. Alebo fotografia zničenej budovy Slovenského národného múzea po bombardovaní spojencov: „Teroristický letecký nálet na hlavné mesto Bratislavu, 16.6.1944.“
 

Netreba zdôrazňovať, že výstavu by mal vidieť každý obyvateľ Slovenska, ktorého aspoň trocha zaujíma naša nedávno minulá história. Oveľa dôležitejšie je však nahliadať na fotografie z dnešného pohľadu – v časoch súčasnej, oveľa sofistikovanejšej propagandy si uvedomiť, kam až môže viesť absencia kritického myslenia a nedostatok obozretnosti.
 

Pretože či sa nám to páči alebo nie, to, ako fotografie čítame a vnímame, nemilosrdne ukazuje jedno: takí sme.

 

Použitá literatúra:
1. Macek, Václav. Katalóg Mesiac fotografie 2010. Bratislava : FOTOFO, 2010.
2. Gregor, Ján. Pri slovenskej hymne sme hajlovali. SME. [Online] 24. 06 2010. [Dátum: 11. 12 2010.] http://kultura.sme.sk/c/5436468/pri-slovenskej-hymne-sme-hajlovali.html.
3. Pri slovenskej hymne sme hajlovali - diskusia. Diskusie SME. [Online] [Dátum: 11. 12 2010.] http://kultura.sme.sk/diskusie/1696348/1/Pri-slovenskej-hymne-sme-hajlovali.html.

 

V úvodnom slove zoznamuje autor diváka s obsahom diela: „Európska únia je jednou z najbohatších oblastí sveta, a pritom 17% jej obyvateľstva má natoľko obmedzené prostriedky, že si nemôže dovoliť ani len základné veci. Zobrazení ľudia žijú v Maďarsku. Väčšina z nich nikdy nebola v Budapešti.“
 

 Autor spracováva tému nevšedne: v rurálnych oblastiach Maďarska vyhľadáva ľudí žijúcich na hranici chudoby a portrétuje ich pred veľkoformátovým meshovým pozadím s rozmermi približne 2.5 x 6 m, na ktorom je zobrazená nočná panoráma Budapešti s bohato osvetleným Széchenyiho reťazovým mostom a Budínskym hradom. Fotografovanie prebieha priamo na mieste, kde portrétovaní žijú – na dvore pred ich príbytkom, v záhrade či na lúke za dedinou.
   

Výsledkom každého portrétovania je diptych pozostávajúci zo samotného farebného portrétu a čiernobielej fotografie zobrazujúcej z odstupu celú scénu – fotografa, portrétovaných, pozadie s Budapešťou aj okolité prostredie. Z gestikulácie portrétovaných sa dá usúdiť, že oba snímky vznikajú v tom istom okamihu.
 

 Výstavu dopĺňa 37 minútový dokumentárny videozáznam. Zaznamenáva technický priebeh fotografovania a rozhovory s niektorými portrétovanými. Väčšina sa sťažuje na svoju sociálnu situáciu a život v chudobe. Z obrazu Budapešti na veľkoformátovom pozadí sú nadšení. Niektorí z nich si mýlia Budínsky hrad s budovou parlamentu. Je to asi ako rozdiel medzi Hradčanmi a Národným divadlom v Prahe, čo žiaľ svedčí nielen o chudobe, ale aj absencii základného vlastivedného vzdelania.
 

Teleobjektívom snímaný portrét vytvára dojem, ako keby osoby skutočne stáli na nábreží Dunaja v Budapešti. Sú však v zámernom nesúlade s nočným prostredím, oblečení vo svojom domácom alebo pracovnom odeve a fotografovaní pri prirodzenom dennom svetle . Na jednej fotografii vidieť ovce, ktoré len podčiarkujú bizarnosť výjavu. Ťažko povedať, či ide o jemnú iróniu, alebo skôr parrovskú parafrázu masovej turistiky hraničiacu so zosmiešňovaním. Autor mal zrejme na mysli to prvé.
 

Text citovaný na začiatku recenzie je veľkým nedostatkom výstavy. Predstavuje výstavný projekt ako sociálny dokument a navádza na prostoduchú interpretáciu, kde sa konfrontuje šťastná fikcia (reprezentovaná farebným portrétom a teplými tónmi) s tvrdou realitou (v čiernobielom, čiže vizuálne negatívnom prevedení). To však pôsobí dosť prvoplánovo. Fotografie samy osebe umožňujú podstatne hlbšie a zaujímavejšie čítanie.
 

Problematické sú aj fotografie. Autorovým úmyslom bolo zrejme upozorniť na sociálny fenomén, v ktorom portrétovaní vystupujú ako obete ekonomického a spoločenského systému. Výraz osôb na fotografiách však hovorí niečo úplne iné: portrétovaní pôsobia vyrovnane a spokojne. Divákovi sa natíska otázka, či je napokon dôležité, že tí ľudia ešte nikdy neboli v Budapešti a či náhodou nemajú viac čo povedať oni nám než my im. Pre porovnanie si pripomeňme výstavu španielskeho fotografa Juana Manuela Castra Prieta z minuloročného Mesiaca fotografie. Prieta fascinovali juhoamerické prírodné národy a kolektívne šťastie, v akom dokážu žiť napriek nízkemu HDP. Hoci Pettendiho subjekty žijú len pár kilometrov od nás, fotografie sú svojim účinkom veľmi podobné Prietovým.
 

Autorovi sa nepodarilo nájsť vhodné výrazové prostriedky na zrozumiteľné stvárnenie svojej myšlienky. V tomto ohľade výstavný projekt zlyháva. Nezlyháva však dielo ako také: divák sa s autorovou ideou predsa nemusí stotožniť a môže nahliadať na dielo vlastnými očami a vlastným rozumom. Nech teda nakoniec posúdi sám.

 

 

Použitá literatúra:
1. "Kimaradt ez is" – Háttér. Járt-e már Budapesten? Papiruszportal.hu - Kulturális portál. [Online] 11. 05 2008. [Dátum: 05. 12 2010.] http://www.papiruszportal.hu/site/?lang=1&f=&p=29&n=1975.

 

 

  Do Pálffyho letného sídla, kde má byť výstava inštalovaná, prichádzam po zotmení. Na moje prekvapenie však nachádzam výstavu portrétov celebrít(1). „Je tu prosím aj Gravlejsova výstava?“ – pýtam sa. „Chcete ju vidieť? Poďte za mnou“, a milá pani dozorkyňa ma už vedie cez tmavý dvor do spodnej časti paláca. Zažne svetlo a zrazu sa otvorí úplne iný svet.

 

Neveľká výstavná miestnosť stroho vyplnená 3 televíznymi obrazovkami, prázdnymi plechovkami od nápojov, rozbitou stoličkou a bezrámovými čiernobielymi fotografiami všetkých formátov nalepenými priamo na steny dáva tušiť, že ide o konceptuálny projekt. Všetky fotografie z cyklu Early Works vznikli na 2. stupni základnej školy v Rige, ktorú Gravlejs, narodený roku 1979, navštevoval na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Ako píše v texte k výstave, svoj prvý fotoaparát získal ako 11 ročný výmenou za 20 prázdnych plechoviek od piva a nealko nápojov. Žiaľ (alebo možno chvalabohu), len pamätníci doby dokážu dnes pochopiť cenu takého pokladu, akým vtedy plechovky zo západu boli – a tým aj zmysluplnosť tohto dnes už ťažko uskutočniteľného obchodu. Ako pamiatka sú preto plechovky (hoci súčasné) súčasťou inštalácie.

 

  Škola bola pre mladého Gravlejsa utrpením. Napriek uvoľneniu politických pomerov na sklonku 80. rokov bola Lotyšská sovietska socialistická republika stále súčasťou Sovietskeho zväzu a satelitom Ruska(2). Tomu zodpovedali aj spoločenské pomery, a zvlášť pomery v štátnych inštitúciách vrátane škôl. Autoritárske správanie, ponižovanie nekonformných žiakov zo strany učiteľov, výchova socialistického človeka k priemernosti a nevyčnievaniu bola považovaná za ideál(3) – znova niečo, čo dnešný mladý človek sotva dokáže pochopiť. Gravlejs ho kompenzoval intenzívnym fotografovaním a filmovaním. Na svojom aparáte značky Smena(4) stláča spúšť počas školských hier, chlapčenských bitiek, spoločenských akcií, prípadne sa necháva sám fotografovať svojimi spolužiakmi. Námetmi jeho fotografií sú tiež nájdené alebo konštruované zátišia a koláže tematizujúce uniformnú, dystopickú šeď, avšak spracované s dávkou nenúteného chlapčenského humoru – zakladače, „falšovaná“ lotyšská mena, portrét spolužiačky primontovaný k obrázku z erotického časopisu, falický monument zo snehu na počesť zosnulého profesora. Dobové surové spracovanie je umocnené používaním vstavaného blesku, zrnitého materiálu, poškodenými a poškriabanými negatívmi a podmienené celkovou technickou (ne)zručnosťou autora. Nie však na škodu veci: Gravlejs až po rokoch otvára svoj archív a z perspektívy dospelého Európana objavuje viacvýznamovú symboliku a konceptuálny podtext vlastných prác, ktoré pri svojom vzniku neboli myslené ako umenie. 

 

 

Najväčšiu časť výstavy zaberajú fotografie chlapčenských bojov. Nepravidelne rozmiestnené na stene, prelepené červenou páskou v tvare hviezdy predstavujúcej komixový symbol úderu (PUNCH!). Na prvý pohľad dobový dokument odkrýva v druhom pláne tematiku rodového stereotypu muža(5). Dokladá to napokon aj sám autor v sprievodnom texte: všetci fotografovaní sú si vedomí významu fotografického média a pred objektívom majú zrazu tendenciu pózovať, korigovať zaužívané správanie, potrebu dať najavo svoju dominanciu a silu, a to bez ohľadu na skutočné fyzické dispozície. Posledná poznámka – ľahkosť, s akou autor pracuje s témou, v treťom pláne komunikuje napriek časovému a priestorovému odstupu univerzálny odkaz: na celom svete sú chlapci aj tak rovnakí. Život je predsa zábava a to je viac, než politický a spoločenský režim. A divák si uvedomuje, že ako to platilo vtedy, tak to platí aj dnes.

 

 

Inštaláciu dopĺňajú videá, tak trocha pripomínajúce zábery z filmu Pink Floyd: The Wall(6), a objekt s názvom Rozbitá stolička. Ako inak, ide skutočne o rozbitú stoličku. A znova – v objekte stoličky je vtipnou, nenásilnou formou tematizovaný vzdor, rebelantstvo, túžba po úniku v kontraste s bezfarebným, ale zato správnym názorom a konaním. Otázkou zostáva, nakoľko je táto interpretácia blízka divákovi, ktorý pozná socialistické časy už len z historických dokumentov alebo rozprávania predkov. 

 

Výstava Ivarsa Gravlejsa je po Prahe, Rige, Grenobli , Erfurte a Moskve šiestou a zároveň jednou z najvýznamnejších repríz Raných prác. Kurátorom je autor sám. Na bratislavskú výstavu sa rozhodol zaradiť hlavne akcie a performance. Je to trocha škoda, pretože hoci nebol priestorovo obmedzený, musel vynechať silné snímky, ktoré dobre zapadajú do obsahového rámca cyklu a určite by si zaslúžili byť vystavené. Za všetky spomeňme napríklad portréty učiteľov. Aspoň, že zvyšné práce možno nájsť na autorovej webstránke www.ivarsgravlejs.com.
Napriek drobným výhradám výstava patrí k tomu najlepšiemu, čo sme mali možnosť na tohtoročnom Mesiaci fotografie vidieť, a každému vrelo odporúčam ísť sa pozrieť. Váš čas nevyjde nazmar.

Použitá literatúra:
1. Macek, Václav. Katalóg Mesiac fotografie 2010. Bratislava : FOTOFO, 2010.
2. Gravlejs, Ivars. Ivars Gravlejs. [Online] [Dátum: 25. 11 2010.] http://www.ivarsgravlejs.com.
3. Korešpondencia s Ivarsom Gravlejsom. 28. 11 2010.

 

Poznámky:
1 výstava Empatheia talianskej fotografky Lucie Gardin
2 Lotyšsko získalo nezávislosť 21.8.1991 po nevydarenom pokuse Ruska o štátny prevrat
  3 ako príklady z literatúry môžu poslúžiť napr. poviedky Sergeja Dovlatova – jeho zbierka Čiasi smrť vyšla v slovenskom preklade v r. 2002 alebo z literatúry pre  mládež poviedky Edmunda Niziurskeho – v slovenčine vyšla zbierka Poplach v podstreší v r. 1981
4 lacný bakelitový fotoaparát určený pre širokú verejnosť vyrábaný v továrni LOMO od r. 1953 do r. 1991. Technická nekvalita výstupov z tohto aparátu sa neskôr stala výrazovým prostriedkom mnohých umelcov - fotografov
5 zaujímavé je porovnanie so Cindy Sherman, ktorá cca o 15 rokov skôr demaskovala rodový stereotyp ženy vo svojom slávnom cykle Untitled Film Stills
6 Gravlejs podľa vlastných slov nepoznal The Wall v čase, keď jeho videá vznikli

 

 

Sidibé pochádza zo západnej Afriky a spolu so Seydouom Keïtom, J.D. Okhaiom Ojeikerem, Bobom Gossanim a ďalšími patrí ku generácii, ktorá v post-koloniálnej ére, t. j. približne od 60. rokov 20. storočia prostredníctvom fotografie znovuobjavovala pre svet africkú ľudovú kultúru. Nosnou témou Sidibého diela sú premeny kultúrnej identity v búrlivom období politických i ekonomických vzostupov a pádov po vzniku nezávislej Republiky Mali. Premeny vytrvalo, a pritom citlivo dokumentované na africkej mládeži v rokoch 1960 až 1980.

 

Výstava pod kurátorskou taktovkou Andrého Magnina spoluorganizovaná Galériou mesta Bratislavy a Francúzskym inštitútom je inštalovaná na 2. poschodí a obsahuje 50 čiernobielych zväčšenín vo formátoch od 20×30 cm až po 40×40 cm. Sú to bez výnimky výtvarne dokonalé inscenované portréty, miestami prechádzajúce až do momentiek, s minimalistickou kulisou, sústredené na portrétované osoby.

 

Akí teda sú Sidibého Afričania? Mladí, usmiati, neviazaní, šťastní. Jedným slovom cool. Tanec, zábava, swing, hudba, gramofónové platne Jamesa Browna, Raya Charlesa a Beatles, oddych na pláži, prechádzky pri rieke Niger, neviazaná konverzácia v kaviarňach, nočné kluby, alebo módne pózovanie v Sidibého ateliéri – to sú situácie, v ktorých autor zachytáva svoje subjekty. Ide o 60. roky, a my nevidíme žiadne drogy, ba dokonca ani alkohol. Vidíme len závislosť na hudbe ako symbole voľnosti, výnimočnosti, spolupatričnosti, zblíženia. Póza, pohľad do fotoaparátu, ba miestami až určitá teatrálnosť tu nepôsobí nepatrične. Práve naopak – je inherentnou súčasťou ich životného postoja.

 

Text k výstave hovorí, že Sidibé „…do povedomia vstúpil svojou štúdiou ľudovej kultúry v 60. rokoch minulého storočia v Bamaku“. Vnímavý divák však nemôže nevidieť, že popri nespornej vnútornej kráse a sile snímok sa na diváka nedíva africká kultúra vo svojej pôvodnej bohatosti a rozmanitosti, ale skôr jej zvyšky nepotlačené takmer 70 rokmi francúzskej koloniálnej nadvlády. Napokon, aj tu platí Heideggerovo „jazyk hovorí“ – rodným jazykom väčšiny Malijčanov je bambara, úradným a vzdelávacím francúzština. Obyvateľov Mali preto aj po získaní politickej nezávislosti determinuje francúzska – a spolu s ňou aj západná konzumeristická kultúra (hovoríme o období neskorého modernizmu!) so všetkými sprievodnými pozitívami aj negatívami. Bolo by naivné myslieť si, že sa spod nej možno len tak vymaniť.

 

Ponechávam preto na interpretáciu diváka, či bude považovať napríklad fotografie mladých mužov, tak veľmi túžiacich podobať sa na svoje západné vzory, oblečených v zvrškoch Dolce & Gabbana, Prada či Paul Smith, za prejav kultúrnej kontinuity alebo nie. Nech je tak či onak, autorovi nemožno uprieť dve veci. Po prvé, úprimnosť, s akou pristupoval k fotografovaným a ktorá sa odrazila vo vnútornej kráse jeho fotografií. A po druhé, nesmiernu zásluhu na uchovaní jednej éry a jej hodnôt nielen pre vlastný národ, ale pre celý svet.

 

 

 

Malick Sidibé sa narodil roku 1936 v Solobe vo Francúzskom Sudáne (dnešné Mali). Žije a pracuje vo východnom Bamaku, kde od roku 1962 dodnes prevádzkuje svoj ateliér.

 

 

 

Použitá literatúra:

1. Sother, Jerome. Interview with Malick Sidibé. Lens Culture. [Online] 2008. [Dátum: 22. 11 2010.] http://www.lensculture.com/sidibe.html.

2. Hasselblad Foundation. [Online] [Dátum: 22. 11 2010.] http://www.hasselbladfoundation.org/malick-sidibe/.

3. Michael, Lucas. Interview with Malick Sidibé. Index Magazine. [Online] 1999. [Dátum: 22. 11 2010.] http://indexmagazine.com/interviews/malick_sidibe.shtml.

4. Kokkino, Andreas. The Backstory. New York Times. [Online] 03. 04 2009. [Dátum: 22. 11 2010.] http://tmagazine.blogs.nytimes.com/2009/04/03/the-back-story-malick-sidibe/.

5. Magazine Slide Show. New York Times. [Online] 03. 04 2009. [Dátum: 22. 11 2010.] http://www.nytimes.com/slideshow/2009/04/01/magazine/20090405-style-slideshow_index.html.

6. Magnin, André. A Prospecting Life. CAACART - The Pigozzi Collection. [Online] 06 2005. [Dátum: 22. 11 2010.] http://www.caacart.com/about_am_en.php.

7. Brožúra k Mesiacu fotografie 2010. Bratislava : SEDF, 2010.

 

 

Existuje bezpočet spôsobov, ako fotografiu členiť podľa rôznych kritérií. Čitatelia, ktorí vedia po anglicky, si o tom môžu čo-to prečítať na wikipédii. My si však teraz rozčleníme fotografickú tvorbu na profesionálnu a voľnú. Čo uvedené pojmy znamenajú? Profesionálna fotografia má primárny cieľ zarobiť autorovi peniaze na živobytie. Patrí sem napr. reportážna fotografia, módna fotografia, produktová fotografia a ďalšie. Naproti tomu cieľom voľnej tvorby je uspokojiť umelecké ambície autora. Voľnej tvorbe sa venujú tak profesionáli, ako aj fotoamatéri. Kategórie sa môžu aj prelínať - sú umelci-profesionáli, ktorí sa živia tvorbou umeleckých diel.

 

 

Pre priemerného slovenského fotoamatéra je vrcholom, keď mu uverejnia fotku na 23. strane Hornoipeľského fotomagazínu, a ani ho nenapadne, že by možno mal vystrčiť hlavu z piesku. Povzbudený úspechom pôjde radšej odfotiť ďalší západ slnka.
  

Myslím si preto, že zúčastňovať sa na fotosalónoch, fotosúťažiach a fotomaratónoch je pre autora s umeleckými ambíciami kontraproduktívne. Zmysel má čítať fotografické knihy, chodiť na výstavy, stretávať sa s odborníkmi a - hoci sa nerád opakujem, nedá mi neuviesť Koudelkov citát, ktorý som použil v predchádzajúcom dieli fotoškoly - "fotiť tak, ako si myslíš, že fotiť máš". A nie tak, ako by to chcel niekto iný.

 

 

 

Naproti tomu, recept na lásku nie je receptom. Nech recept obsahuje akékoľvek inštrukcie, nedajú sa zopakovať. Dokonca ani v prípade, že dvaja ľudia, ktorým ich vlastný recept raz fungoval, ho budú chcieť vyskúšať v inom čase, nemajú istotu, že zafunguje opäť. Nech sa budú akokoľvek snažiť. Niekto povie, že lásku ovplyvňuje množstvo ďalších faktorov, ktoré sú receptom neuchopiteľné, iný povie, že láska je medzi nebom a zemou, ale v zásade hovoria obaja to isté. Nie je recept na lásku.

 
  

A ako to všetko súvisí s fotografiou?

 

Veľmi jednoducho: ani na fotografiu - umelecké dielo nie je recept. Z princípu, akým umelecké dielo chápeme, nemôže vzniknúť nejakým stanoveným postupom. Nanajvýš vznikne artefakt vynikajúcej remeselnej kvality, ale nie umelecké dielo. To nemožno vytvoriť aplikáciou teoretických znalostí a postupov. Tie postupy, napríklad ako tvoriť kompozíciu obrazu, ako upravovať fotky v počítači alebo ako robiť výstavný výber sú síce spravidla potrebné, ale sú len nutnou, nie postačujúcou podmienkou pre vznik dobrej fotografie. Umelecké dielo od remesla odlišuje práve to neuchopiteľné, čo dáva veciam nový rozmer. Niekto povie, že umelecké dielo je ovplyvnené množstvom ďalších neuchopiteľných faktorov, iný zas, že umelecké dielo je medzi nebom a zemou, ale v zásade hovoria obaja to isté. Nie je recept na fotografiu.

 

Fotografia ako umelecké dielo je vlastne krehký vzťah medzi autorom, samotným fotografickým artefaktom, a divákom - konzumentom.

 

 

 

Minule sa rozpútala diskusia na tému, či má fotograf pri tvorení brať do úvahy cieľovú skupinu, pre ktorú je fotografia určená. Napríklad ak vie, že diváci budú obyčajní ľudia bez špeciálneho umeleckého vzdelania, či má voliť jednoduchšie témy alebo priamočiarejšiu interpretáciu toho, čo chce svojimi fotografiami povedať. Na vysvetlenie uveďme konkrétny príklad: dve svetoznáme fotografky, Lauren Greenfield aj Rineke Dijkstra (obe si môžete nájsť na wikipedii) sa zaoberajú tematikou dospievania mladých ľudí, zmien v ich živote a budúcnosti. Lauren Greenfield je klasická dokumentárna a reportážna fotografka a jej fotografie sú "zo života", ukazujú dospievajúce dievčatá pri bežných, aj menej bežných činnostiach. Rineke Dijkstra volí iný prístup, svoje modely si starostlivo vyberá a fotografuje ich ako formálne portréty, rovnako komponované, pričom veľmi starostlivo pracuje s výrazom. Na jej modeloch často badať nepokoj, obavu, možno až strach. Pozrime sa na praktické ukážky (pozor, fotografie sú chránené autorskými právami a tu sú zverejnené výhradne na študijné účely):

 

Lauren Greenfield (zo série Girl Culture):

 

 

 

 

 

 

Rineke Dijkstra:

 

 

 

 

Dovolím si tvrdiť, že pre bežného diváka budú fotografie Lauren Greenfield zrozumiteľnejšie než fotografie Rineke Dijkstra. To je len môj osobný názor, ktorý prirodzene nijako nevypovedá o umeleckej hodnote tých fotografií, ani ju neporovnáva. A zdôrazňujem, že si nie som vedomý, že by niektorá z autoriek cielene prispôsobovala svoju tvorbu nejakej konkrétnej cieľovej skupine. Obe autorky sú uvedené len ako príklad, že jedna vec sa dá povedať viacerými spôsobmi. Aby nebolo pochýb o kvalite, zámerne som vybral autorky, ktoré predstavujú špičku súčasnej svetovej fotografie.

 

Ale späť k našej diskusii: má, alebo nemá autor prispôsobovať svoje dielo cieľovej skupine? Má sa, alebo sa nemá autor rozhodovať o koncepcii svojho diela s ohľadom na diváka, pre ktorého je určené? Je to nesmierne ťažká otázka. Väčšina diskutujúcich sa zhodla na tom, že nie. Tvorba umelca má vychádzať z jeho najhlbšieho vnútra a presvedčenia. V opačnom prípade ide o chladnú vypočítavosť, ktorá s umením nemá nič spoločné. 

 

Lenže sú tu dva protichodné momenty:

1. čo s dielami, ktoré boli zhotovené na objednávku? Pri diele na objednávku môže mať objednávateľ záujem, či už z osobných, ekonomických alebo ideologických dôvodov, aby dielo bolo atraktívne pre cieľovú skupinu. Autor nemá úplnú voľnosť v rozhodovaní, ako bude výsledné dielo vyzerať a čo bude predstavovať - musí sa teda prispôsobiť. Za všetky spomeňme Michelangelovho Dávida, kde bol vopred daný subjekt - biblická postava Dávida, aj jeho symbolický význam - sloboda Florencie.  

2. čo s teóriou fotografickej techniky? Cieľom umelca-fotografa je preniesť prostredníctvom svojich fotografií na diváka nejakú svoju myšlienku, postoj, názor. To sa dá dosiahnuť vhodným využitím tzv. efektového repertoáru, čiže tonality, svetla, kompozície, výrazu a pod. Teória nás učí, ako s efektovým repertoárom pracovať, ktorý efekt je na čo vhodný. Nedá sa totiž použiť ľubovoľný efekt na vyjadrenie hocijakej myšlienky. Ak chce fotograf vyjadriť napríklad radosť, asi ťažko ju vyjadrí portrétom hnevajúcej sa osoby. A to isté platí aj o obsahu fotografií: ak robím výstavu na tému "Mladosť - radosť", ktorá bude visieť v domove dôchodcov a jej cieľom je priblížiť obyvateľom domova ich mladé roky, asi nie je vhodné voliť explicitné motívy, zobrazovať nahotu, zobrazovať súčasné fenomény mladých ľudí a podobne. Cieľová skupina by zrejme takéto fotografie nechápala ako odraz mladosti, ale ako urážku ich dôstojnosti.

 

Aký je teda záver? To nevieme. Pravda bude možno niekde v strede. Tvorba by rozhodne mala vychádzať z umelcovho presvedčenia, ale na druhej strane, na to má umelec rozum, aby ho pri práci používal a korigoval ním, čo svojím dielom hovorí a ako to hovorí.

 

 

A čo si myslíte vy?

 

 

 

 

Svetoznámy fotograf Josef Koudelka povedal v jednom rozhovore: "fotografuj tak, ako si myslíš, že fotografovať máš". Inými slovami, ak si presvedčený, že tvoja fotografická práca má zmysel a má čo povedať svetu, si na dobrej ceste. Pokiaľ tvoje fotky idú z tvojho vnútra, názor publika je až druhoradý. Dôležité je, že sa v tvojich fotografiách premieta tvoja osobná skúsenosť, tvoj osobný postoj. A ten sa nepochybne ľahšie fotograficky formuluje na prostredí a témach, ktorými fotograf žije.